Opadavý rozkladitý ker, ktorý dorastá do výšky až 1,5 metra. Letorasty sú svetlé a ochlpené, neskôr červenohnedé. Vetvy priame. Listy sú striedavé, riapkované (až 9 cm), dlaňovito trojlaločné, s tupo zubatými cípmi. Na rube majú prisadnuté priehľadne žlté, voňavé žliazky. Pri rozotrení sú silne aromatické. Zvonkovité žltozelené kvety sú usporiadané do previslých hroznov. Kvitne od mája do júna. Plody sú guľaté čierne bobuľky, dozrievajúce v júli. Ríbezľa čierna je známa svojou nezváčnou vôňou, ktorá je pre mnohých ľudí nepríjemná, po tepelnom spracovaní mizí.

Obľúbeným ovocným kerom je takzvaná josta. Ide o kríženca egreša a ríbezle čiernej. Líši sa väčšími plodmi a svojou chuťou, pripomínajúcou zároveň egreš aj ríbezľu.

Pestuje sa v miernom podnebí celého sveta, v záhradách aj na plantážach. Darí sa mu na vlhkých, živinami bohatých pôdach. Plano rastie v lužných lesoch, na rašeliniskách a mokradiach, pri brehoch vôd.

Ťažiskom výskytu je severovýchodná Európa a južná Sibír. Úplne chýba v Stredomorí a v najsevernejších častiach Európy. U nás sa uvažuje o pôvodnom výskyte v oblastiach Třeboňska, stredných a východných Čiech a v strednom Pomoraví.

Listy zbierame v čase kvetu a tiež ešte krátko po odkvete. Sušíme ich v tieni, vo vrstve do 8 centimetrov, pri dobrom vetraní a občasnom obracaní. Pri umelom sušení neprekračujeme teplotu 45 °C.

Plody zbierame v čase plnej zrelosti. Očistíme ich od stopiek a zvyškov kvetu. Najčastejšie ich potom používame čerstvé alebo vo forme rôznych zaváranín, kompótov, vín, štiav a sirupov. Dajú sa tiež úspešne sušiť alebo zmrazovať.

Z pupencov môžeme robiť liehové tinktúry. Z listov potom robíme nálevy, použijeme dve čajové lyžičky rezanej drogy na šálku horúcej vody, lúhujeme 25 minút. Pijeme po tretinách, dvakrát až trikrát denne. Na zlepšenie chuti sa odporúča zjemniť mliekom.

Plody môžeme jesť čerstvé, alebo si ich nasušiť a pridávať do čajových zmesí alebo ranných raňajkových kaší. Veľmi účinná je šťava získavaná z plodov. Zmes štiav z ríbezle čiernej, bazy čiernej a repy nazýval bylinkár Josef Zentrich ako „bylinná krv", tá sa podieľa na rekonvalescencii po ťažkej námahe a pri mnohých ďalších ťažkostiach.