Kotvičníku rastie po svete asi 15 druhov. U nás sa vyskytuje kotvičník zemný. Bylina, ktorá sa používa v liečiteľstve po stáročia, má v poslednej dobe trendový význam aj vo fitness spoločnosti. Jedným z jeho hlavných atribútov je totiž podpora hormonálnej aktivity, ktorá je pre rast svalov zásadná (v prípade testosterónu).

Množstvo kulturistov používa kotvičník ako doplnok stravy. Zásadný je aj jeho vplyv na pohlavné orgány a reprodukčný systém. S narastajúcim vekom prirodzene upadá hormonálna aktivita, v niektorých prípadoch dokáže kotvičník oživiť životnú energiu a naštartovať libido. Často sa o kotvičníku hovorí ako o mužskej bylinke, pravda je taká, že jeho vplyv sa uplatní rovnako dobre aj u žien.

Popis kotvičníka

Ide o jednoročnú poliehavú bylinu, koreň je tenký a vretenovitý, stonka tenká a oblá, od základne vetvená, pravidelne olistená, dorástá až do 50 centimetrov. Listy sú vstrebačné a nepárnoperené, modrozelené farby na líci a sivožlté na rube, tvaru vajcovitého až kopijovitého, sú veľmi krátko stopkaté, pritlačene ochlpené.

Kotvičník má päťpočetné kvety, korunné lístky sú žltej farby. Plody sploštelo guľaté, rozpadávajúce sa na 5 trojhranných plôdkov, ktoré sú z vonkajšej strany ostnité. Semená sú vajcovitého tvaru, svetlohnedej farby. Kvitne v júni až v júli.

Rozšírenie kotvičníka

Pôvodne pochádza najskôr zo Stredozemia a Blízkeho východu, alebo z oblasti Saharskej Afriky, k nám bol pôvodne zavlečený na prekladovú stanicu Praha Smíchov - Praha Žižkov. V poslednej dobe sa častejšie pestuje a tiež zdivočuje v okolí záhrad a záhradníctiev, okolo ciest a chodníkov, pri okrajoch silníc, okolo železníc. Celkové svetové rozšírenie siaha aj do polopúštnych oblastí v Ázii, Afrike, Austrálii, v Južnej aj Severnej Amerike.

Ekológia

Rastie často na ľahkých, sypkých pôdach s nezapojenou vegetáciou, v teplejších oblastiach. Darí sa mu na ruderálnych stanovištiach, teda pri železnici, na okrajoch silníc, na rumoviskách, okolo pieskovní.

Využitie v liečiteľstve

Grécky lekár a botanik Pedanius Dioscorides popisuje Tribulus vo svojej encyklopédii o bylinnom lekárstve už v 1. storočí nášho letopočtu. V stredovekom herbári lekára Pietro Andrea Mattioliho je kotvica zemská popísaná a prirovnávaná ku kotvici vodnej. Obe rastliny sa nakladali do bieleho vína, tieto nápoje vraj slúžili proti hadieho jedu a tiež opuchom.

Moderná medicína prizná kotvičníku dosť zásadné účinky (viď výčet v úvode). Na trhu sú k dostaniu bylinné tinktúry, kapsuly, sušené plody aj vňať. Zber a úprava Vňať môžeme využívať počas celej doby vegetácie, celú bylinu zbierame aj s koreňom v septembri, alebo pred prvými mrazmi. Rastlina sa zbaví substrátu a nečistôt, nakrája sa na menšie kúsky a suší sa na plátne. Z usušenej byliny sa dajú robiť odvary a výluhy. Z púčikov sa robia tinktúry.

Poznámky

Kotvičník možno dobre vypestovať aj v našich domácich podmienkach. Ide o nenáročnú, burinovú rastlinu. Potrebuje však dobrú pôdu, teda sypký piesočnatý podklad a vhodné podmienky – teplo a sucho. Jeho zber a následné strihanie je trochu pichľavá záležitosť. Čo sa týka európskych pestovateľov, vedie Bulharsko. Kotvičník pochádzajúci z tejto krajiny vykazuje značne vyšší podiel účinných látok a je na trhu vysoko cenený.

Obsah účinných látok

• fytosteroly (rastlinné „anabolické steroidy")
• flavonoidy
• saponíny
• glykozidy
• vitamín C
• triesloviny