Valeriána lekárska sa ako liečivá bylina používala už v časoch starovekého Grécka a Ríma. Jej využitie v liečiteľstve opísal Hippokrates a toto poznanie ďalej šíril starovekký lekár Galén, ktorý valeriánu predpísal na nespavosť. V 16. storočí sa valeriána používala hlavne na liečenie nervozity, trasu a bolestí hlavy. Neskôr bola valeriána považovaná za povzbudzujúci prostriedok a de facto obrátila svoje predchádzajúce použitie. V období druhej svetovej vojny bola v Anglicku používaná na zmiernenie stresu z náletov. V modernej medicíne bola podrobená mnohým vedeckým štúdiám, ktoré potvrdili jej účinky v oblasti podpory spánku, stresu, relaxácie a trávenia. Dnes je valeriána váženým prírodným pomocníkom bez vzniku závislosti, s minimálnym vedľajším nežiaducim dopadom na organizmus človeka.

Popis rastliny

Ide o vytrvalú bylinu dorástajúcu výšky 60–200 cm. Má silný krátky aromatický oddenek. Stonka je priama, lysá a pozdĺžne ryhovitá, stonkové listy zvyčajne dlho stopkaté, lístky kopijovité, zvyčajne výrazne a husto zubatené. Kvitne od júna do augusta. Kvety sú zriedkavo biele, častejšie bledoružové a tvoria ploché vidlicovité laty. Plodom je nažka.

Vlhkomilnú valeriánu nájdete aj na Islande alebo v Severnej Amerike

Rozšírenie nie je dokonale známe. S istotou sa vyskytuje v strednej Európe (zavlečená do Británie), na východ až po Ural, severne po juh Škandináv, zavlečená aj na Island. Na Slovensku sa vyskytuje hlavne v nížinách až pahorkatinách (termofytikum), ďalej menej v podhorskom prostredí (mezofytikum) a do horského prostredia (oreofytikum) zasahuje minimálne, skôr len okrajovo. Druhotne bola rozšírená napríklad v Severnej Amerike.

Valeriána rastie v spoločnosti mnohých ďalších bylín na vlhšich lúkach, v údolných nivách, často lemuje vodné toky. Ako kultúrny pozostatok sa vyskytuje aj v sídlach, na železničných násypoch, v cestných priekopách, okolo múrikov, na hradných návrsiach. Zvyčajne vyhľadáva pôdy trvalo vlhké, dobre zásobené živinami.

Použitie v ľudovom liečiteľstve

Kedysi sa valeriána využívala aj zvonka. Lekárnici ju nazývali Valeriana. V 16. storočí opisuje Mattioli obklady hlavy pri bolestiach a ďalej napríklad odporúčal nočné obklady očí pri ich začervenaní (všeobecne odporúčal valeriánu aj pre dobrý zrak). Dnes sa valeriána lekárska užíva predovšetkým vnútorne. V prvom rade napomáha k prirodzenému zaspávaniu pri nespavosti vplyvom stresového vyčerpania a tiež pri neurózach prejavujúcich sa v tráviacom trakte.

Jesenný zber a charakteristická vôňa

Oddenek sa zbiera na jeseň, najčastejšie v októbri. Dôkladne sa umyje a suší sa v tieni. Umelá teplota pri sušení nesmie prekročiť 35 °C. Svoju charakteristickú vôňu, nasladlú až korenistú chuť, získava oddenek valeriány až pri usušení. Skladuje sa v dobre uzavretých nádobách.

Vo forme nálevu sa používa jedna lyžička krájanej drogy na šálku vody. Známe sú Valeriánske kvapky, teda tinktúra z oddenku valeriány. Často sa užíva aj drvený prášok, či už samotný alebo vo forme kapsúl.

Bylina, ktorú mačky milujú

Vôňa nielen usušenej valeriány vábi mačky. Je preto nutné dbať na skladovanie mimo dosahu týchto domácich miláčikov, aby bylina nebola znehodnotená. Často môžeme zahliadnuť mačku, ako sa váľa v záhrade a odpočíva. Je možné, že miesto si vybrala práve kvôli (pre ňu) neodolateľnému pachu koreňa valeriány lekárskej. Historický nemecký názov pre valeriánu znie Katzenkraut a tiež Augenwurtz, vraj ju mačky rady čuchali a posilňovali tak svoj zrak (Mattioli, 16. storočie).

Obsah účinných látok

•  silice
• seskviterpény
• alkaloidy chatinín a valerín
• estery kyselín (kyselina valeriánová, alkoholy, ketóny)