Medzi horami, lipka zelená. Strom s hrdou aurou národnej symboliky. Častý pamätný soliter, memento ľudských zvratov, živá pamäť oddychových miest a tichý rozprávač ľudových príbehov. Kto oddychoval v letnom tieni lipy, ten určite počul zborový šum včiel a možno vďaka tomu aj našiel, aspoň na chvíľu, mier a pokoj. Lipa zakorenila v kultúrnej krajine a tiež v ľudských tradíciách. Možno za to môžu jej listy tvaru srdca, majestátna, hustá a tienistá, košatá koruna, či dlhovekosť rodových stromov. To všetko dopĺňajú jej liečivé schopnosti, ktoré človek pozná už od nepamäti.
V miernom páse severnej pologule sa vyskytuje 30–40 druhov líp. U nás sú známe predovšetkým dva pôvodné druhy – malolistá a veľkolistá. Ostatné druhy tu rastú len vzácne (napr. veľkolistá červenastá – južná Morava).
Košatý strom s nasladko voňajúcimi kvetmi
Lipa srdcolistá je opadavý strom, ktorý sa dožíva 500–700 rokov. Rastie do výšky 20–30 metrov. Jej koreňová sústava je v obryse srdcolistá a má silné bočné korene. Kmeň je mohutný, valcovitý. Kôra po dlhú dobu svojho života má hladký kmeň, až v starobe je kmeň vrásčitý a popraskový. Koruna je hustá, košatá, rozložitá, vajcovitého až guľovitého tvaru. Stopkaté listy sú okrúhlo srdcolistého tvaru, na líci tmavo zelenej farby, na rube sivozelenej, po okrajoch pílkovito zúbkované. Kvetinstvo odstáva šikmo nad listami. Listene sú lysé a dlho stopkaté. Kvety rastú po 4–10, sú svetložlté a krásne nasladko voňajú. Plodom je jednopúzdrový orech hruškovitého tvaru. Lipa malolistá kvitne v júni až júli, zhruba o štrnásť dní neskôr ako lipa veľkolistá.
Rastie vo väčšine Európy a je súčasťou kultúrnej krajiny
Rastie hlavne v západnej, strednej a juhovýchodnej Európe. Na severe až po Dánsko, na juhu na Korzike a v južnom Taliansku, na východe sa vyskytuje po západnú Ukrajinu. Izolovanejšie sa potom vyskytuje v južnom Švédsku, na Kaukaze a v Malej Ázii. U nás rastie roztrúsene na celom území od nížin do podhorí.
Lipe vyhovujú vlhké, humózne pôdy, ktoré sú vzdušné – sutinové, čerstvé a bohaté na živiny. Má rada polotieň a je citlivá na neskoré mrazy. Nájdeme ju v tienistých lesoch, na svahoch, v roklinách sutinových lesov, po boku bukov, hrabov alebo dubov. Je vysádzaná a pestovaná lesnícky aj sadovnícky. Je častou súčasťou kultúrnej krajiny – v parkoch, na námestiach, v alejách. Je vysádzaná ako pôdoochranná a melioračná drevina.
Kvet lipy podporuje trávenie, imunitu aj relaxáciu
V Mattioliho stredovekom herbári sú opísané mnohé účinky a druhy použitia jednotlivých častí lipy. V stredoveku sa využívali ako kvety, tak listy, kôra, plody aj semená. Ľudia verili, že pomáha pri úplavici, kolikách alebo napríklad pri epilepsii.
Dnes je jej použitie spojené hlavne s kvetom, ktorý sa suší a užíva predovšetkým vnútorne vo forme nálevu. Z púčikov sa tiež vyrábajú tinktúry. Podieľa sa na správnej funkcii obličiek a pečene, prirodzene podporuje imunitu a tiež prirodzený spánok.
Kvety sušíme jemne, v tieni a prievane
Kvet, celé kvetinstvo aj s listenom, zbierame na začiatku rozkvitu za suchého počasia. Sušíme v tieni a prievane, rýchlo. Pri umelom sušení by nemala teplota prekračovať 35 °C. Sušenie musí prebiehať veľmi jemne. Slnečné teplo alebo vysoká umelá teplota nepriaznivo pôsobí na chemické zloženie drogy. Nezbierame odkveté kvetinstvá s plodmi alebo púčikmi.
Drogu používame najčastejšie v náleve, lyžička na šálku horúcej vody, a to pokojne 3–4 krát denne.
Lipové drevo sa využíva v rezbárstve, z uhlia sa vyrábal strelný prach
Drevo lipy je známe hlavne v rezbárskom remesle, je mäkké, ľahké a výborne opracovateľné. Lýko sa v minulosti používalo ako materiál na výrobu nádob na obilie a múku, ale aj rohožiek a topánok. Zaujímavosťou je, že z lipového uhlia sa vyrábal strelný prach.
Obsah účinných látok
- triesloviny
- flavonoidy
- slizové látky
- silice (farnesol)
- glykozidy
