Puklierka rastie kríčkovito do výšky asi 10 cm. Jej stielka má olivovo zelenú až nahnedlú farbu, niekedy však prechádza cez sivú až k bielej. Spodná strana stielky je vždy svetlejšia a má biele bodky. Staršia a odumierajúca rastlina má potom farbu červenohnedú. Lupenitá stielka je nepravidelne vidličnato rozvetvená, väčšinou stočená do žliabkovitých trubičiek, končiaca sploštenými, kučeravými úkrojkami. Na stielke sa miestami vyskytujú miskovité plodnice, spočiatku zelenej farby, neskôr hnedé. V období sucha je puklierka šuchotavá a lámavá, za vlhka mäkne a kožovatie.

Vyskytuje sa predovšetkým v tundre severských krajín, ďalej je rozšírená vo veľkej časti Európy, USA a Kanady a Ázie.

Rastie prízemne na kyslých, vresovatých pôdach, najčastejšie v horských oblastiach tundry. Na Islande rastie aj na lávových svahoch. U nás sa vyskytuje hlavne v horách, vo vlhkých lesoch rastie medzi machom a trávou. Jej výskyt je znakom čistoty prostredia a zdravosti prírody. Znesie aj mesiace trvajúce sucho.

V severských krajinách siaha tradícia použitia v liečiteľstve do dávnej histórie, pre zvyšok Európy sa lišajník začína opisovať v herbároch niekedy v 18. storočí. Preventívnym užívaním napomáha k podpore imunitného systému, zásadný je jej vplyv na prirodzené funkcie dýchacieho systému. Pridáva sa do rôznych pastiliek a sirupov. Jej horkosť podporuje prirodzenú chuť do jedla a tráviaci trakt. Vo väčšom množstve môže podráždiť tráviaci trakt a vyvolať hnačky, inak je netoxická a bez vedľajších účinkov.

Stielku zbierame od jari do jesene a to za suchého počasia. Zo stielky odstránime nečistoty a cudzie prímesi, ktoré na lišajníkoch často ulpievajú (ihličie, mach, tráva, atď.). Sušenie by malo prebiehať rýchlo a nie zbytočne dlho, čím viac stielka presychá, tým viac stráca farbu. Je možné sušiť na slnku aj v tieni. Chuť usušenej drogy je slizovitá a horká.

Narezenú stielku potom môžeme užívať vnútorne v náleve, kde sa hrsť drogy preleje 250 ml vriacej vody a nechá vylúhovať štvrť hodiny. Pripravuje sa aj silnejšie koncentrovaný macerát alebo tinktúra. Na vonkajšie použitie sa vytvárajú balzamy s prídavkom puklierky alebo odvary na obklady. Pridáva sa do bioinformačných zubných pást a do čajových zmesí.

Puklierka patrí do ríše húb a tiež medzi zástupcov lišajníkov. Lišajníky sú takzvané podvojné organizmy – lichenizované huby. Ich stielky tvoria vlákna húb a bunky siníc alebo rias. Tesná symbióza, kde riasa získava pomocou hubových vlákien vodu a živiny a sama potom poskytuje organické látky tvorené fotosyntézou.

Zaujímavosťou je, že islandský lišajník tvorí jednu z hlavných zložiek potravy sobov.