Mäta pieporná

Mäta je často pestovanou bylinou. Je známa pre svoju vitalitu, jednoduché vegetatívne množenie, príjemnú vôňu a liečivé účinky. Tam, kde sa raz vysadí, zostáva potom po mnoho rokov a sama sa množí. Záhradkári ju radšej dávajú do ohraničených záhonov, keďže jej „apetít" je miestami až invazívny.

Aromatická trvalka

Táto vytrvalá aromatická bylina je krížencometom mäty klasnatej a mäty vodnej. Jej podzemok má podzemné výbežky. Priama stonka sa v hornej polovici vetví a dorástá výšky až 80 centimetrov. Je lysá alebo roztrúsene chlpatá.

Čepeľ stopkatých listov je kopijovitá až vajcovitá, na okraji ostro pílkovitá, zvyčajne takmer lysá (žľaznatá). Listy majú zelenú alebo červenozelenú farbu.

Kvetinstvo tvorí skrátený, hustý, kužeľovitý lichoklas. Drobné kvietky sú svetloružovej až svetlofialovej farby. Kalich úzko trubkovitý, členený do trojuholníkovitých cípov. Plody sú tvrdky. Celá rastlina príjemne aromaticky vonia.

Zo západnej Európy sa rozšírila do celého sveta

Pochádza pravdepodobne zo západnej Európy. Pestuje sa v miernych klimatických pásmach celého sveta. U nás sa vyskytuje predovšetkým v teplejších oblastiach.

Vyhľadáva ťažké, vlhké pôdy. Na ľahších pôdach často vymŕza. Zplaňuje na vlhkých miestach v obciach a v ich blízkom okolí – vlhké priekopy, brehy dedinských rybníkov, zamokrené lúky.

Mäta sa užívala už od stredoveku

Prvé kultúrne klony vznikli pravdepodobne už v stredoveku v západnej Európe. Dnes sa pestuje v poľných kultúrach ako surovina na získavanie silice pre farmaceutický, potravinársky a ďalší priemysel.

Mattioliho stredoveký herbár obsahuje kapitolu o mäte, kde opisuje tri v tom čase známe druhy – mäta špičatá, mäta srdcolistá a mäta planá. V tom čase sa často používal sušený alebo aj čerstvý koreň. Mätové lístie sa varilo s mliekom, alebo tiež s vínom či vodou. Píše sa tu, že mätová vôňa posilňuje mozog aj pamäť, pôsobí dobrou náladou a dáva chuť do jedla. Už v stredoveku sa vedelo o pôsobení mäty na zažívací trakt. Mnoho sa tiež píše o vonkajšom použití, z ktorého nám v súčasnom liečiteľstve toľko nezostalo. Zo suchej mäty sa tlĺkol prášok, ktorý sa ďalej spracovával s kvasom a používal do obkladov a náplastí. Mäta utlčená so soľou sa užívala na zasýpanie rán po uhryznutí besným psom. Vrecúško s mätovým lístím sa prikladalo cez noc na temeno hlavy. Odnímal vraj hleny a robil hlavu ľahkou. V tomto výpočte by sa dalo ešte dlho pokračovať.

Listy sa zbierajú okolo poludnia a sušia sa v tieni

Najlepšie je zbierať listy na začiatku kvetu. Malo by byť sucho a ideálne okolo poludnia. Silice sa totiž v listoch tvoria cez deň. Sušenie by malo rýchlo prebiehať v tieni. Pri dlhom sušení droga hnednie. Umelá teplota v sušičkách by nemala prekračovať 35 °C.

Mäta sa najčastejšie užíva v náleve. Pre jej príjemnú chuť sa často popíja ako čaj (cca 1 čajová lyžička na šálku). Známe sú tiež inhalácie a kúpele.

Obsah účinných látok

predovšetkým silice – v listoch až 2,5 % (mentol, mentón, mentofurán)
triesloviny 5–6 %