Ide o dvojročnú až vytrvalú bylinu. Má väčší guľovitý koreň. Stonka dorástá výšky asi 120 (výnimočne až 180) centimetrov, väčšinou je vetvená v dolnej časti, chlpatá. Listy rastú striedavo, sú dlho stopkaté, 3–7laločné, s lalokmi široko vajcovitými až kopijovitými, hrubo zúbenými. Kvety vyrastajú po 2–6 v pazuchách listov, kalich sa skladá z piatich do polovice zrastených cípov. Korunné lístky sú fialovo ružové, tmavo purpurové až tmavo červenofialové, veľmi vzácne aj biele. Plody sa skladajú z 10–11 plôdkov, ktoré sú okrové až tmavo hnedej farby. Kvitne od júna do októbra.

Vyskytuje sa v celej Európe okrem najsevernejších častí. Rastie aj v Ázii až po Indiu a v severnej Afrike. Bol zavlečený na Island, do Južnej aj Severnej Ameriky, do Austrálie, na Azorské ostrovy, do Japonska. U nás sa vyskytuje celkom hojne, najčastejšie v nižších polohách.

Voľne rastie na lesných holorubiach, suchých lúkach. Druhotne sa vyskytuje pozdĺž ciest, na rumoviskách a kompostoch, pozdĺž múrov a plotov. Býva pestovaný v záhradách.

Slez je historicky veľmi významná bylina, skôr sa hojne sadil aj pre využitie v kuchyni. V stredovekých herbároch sa píše o rôznych druhoch slezu. Slez lesný sa skôr nazýval slez zajačí. Rímsky prírodovedec Plinius napísal, že každý, kto vypije každý deň dúšok slezovej šťavy, je na ten deň zabezpečený pred všelijakými možnými chorobami. Starí učitelia dali slezu meno Omnimorbia, tj. lekár všetkých nemocí. Odvar slezového lístia, koreňa alebo aj semena v mlieku alebo ľahkom bielom víne, vraj hojí poranené pľúca a je zvláštnym liekom proti tuberkulóze (pozri Herbár aneb Bylinár - P. O. Mattioli).

Listy aj kvety sa trhajú ručne v čase plného rozkvitu, ideálne za teplého, slnečného počasia. Nesmú byť staré a napadnuté hrdzou slezovou. Sušíme ich rozložené v tenkých vrstvách, v tieni. Umelá teplota by nemala prekračovať 45 °C. Správne usušená droga by nemala mať žiadny zápach, chutí mdlo a slizovito.

Vnútorne užívame nálev z rezenej drogy (polievková lyžica na 2–3 šálky vriacej vody), pijeme počas dňa po šálkach. Zvonka používame odvar z rezenej drogy na obklady a na prípravu kúpeľov.

Kvet slezu sa používal na farbenie vlny a tiež nápojov (víno, ocot) na červenomodro až modrofialovo (antokyanové farbivá).

V stredoveku sa slez používal aj na výrobu zubného prášku: Suchý slezový koreň sa nechával odmočiť vo vode, následne sa zabalil do namočeného papiera a vložil do horúceho popola. Po upečení a uschnutí sa koreň utĺkol na prášok, ktorý sa používal na čistenie zubov a ďasien.

Jeho listy majú príjemnú chuť, lebo obsahujú aj cukry (cez 2 % v sušine). A podobne ako ibištek (tiež z čeľade slezovitých) sa často pridáva do čajových zmesí.