Svoj slovenský názov si lastovičník preniesol z gréčtiny, chelidon ako lastovička, drobný hmyzožravý spevavec, ktorý prichádza do našich krajín, keď sa bylina otvára kvetu. Uvädá a stráca sa, keď lastovičky odlietajú do teplejších krajín. Iné pramene tvrdia, že dospelé lastovičky kŕmia lastovičníkom svoje mladé, aby sa im zbystril zrak. To podporuje aj text Aristotelov, kde sa píše: „Keby niekto vypichol mladým lastovičkám v hniezde oči ihlou, tie staré im zase touto bylinou oči vyhojiia." Alchymisti a lekárnici kedysi dokonca nazývali bylinu Chelidonie, čo sa vykladá ako „nebeský dar". V našich krajoch tiež môžeme počuť názvy ako: boží dar, krvavá bylina, bolák, bradavičník, celedinec, krkavcovka alebo napríklad hadzie mlieko.

Je to vytrvalá jedovatá rastlina s nepríjemným odérom, vysoká niekedy až jeden meter. Má centimeter široký valcovitý oddenek. Stonka je dlhá, tenká, oblá a chlpatá – plstnatá, s množstvom vetvičiek nesúcich lyrovito perovito zástrihané listy, ktoré sú z vrchu zelené a lysé a zo spodu namodralé, mierne chlpaté. V celej vňati prúdi mliečne oranžová jedovatá šťava, ktorá ťažko voní a jej chuť je pálivá až peprnivá. Pri poranení byliny ihneď vytečie. Krásne žlté kvety tvoria štvorporlatkový veniec a sú posadené na dlhých stopkách. Plodom je jednopúzdrová šešuľa obsahujúca semeno veľkosti väčšieho maku. Kvitne od mája do septembra. 

Lastovičník sa vyskytuje po celej Európe a v miernej subarktickej Ázii. Bol zavlečený do Severnej Ameriky. Dokáže pretrvávať aj v alpských podmienkach. Býva zazrievaný zhruba do výšky 1700 metrov nad morom. Rastie hojne väčšinou v okolí ľudských príbytkov, pri cestách, okolo múrov a plotov, na rumoviskách, v krovinách. Je pravdepodobné, že ho kedysi ľudia pestovali vo svojej blízkosti, aby bol vždy po ruke. Jeho liečebné účinky sú historicky veľmi dobre známe. V prírode sa rozširuje pomocou mravcov, ktorí si radi pochutnávajú na jeho semenách a roznášajú ich po okolí.

Kedysi sa používal odvar koreňa s anízovým semenom v bielom víne. Súčasne sa čerstvo natrhnutá bylina dávala do topánok. To prispievalo k očiste pečene. Destilovala sa „voda chelidonová" a hojne sa používala zvonka, napríklad zvarená s medom (pozri Mattioli – 16. storočie). Dnes používame lastovičník vo forme nálevov, odvarov, tinktúr a mastí. Práca s čerstvým lastovičníkom musí byť opatrná, pretože oranžová šťava dráždi pokožku a hlavne sliznice. Droga je toxická a pôsobí veľmi intenzívne. 

Pri nesprávnom použití môže vážne ohroziť zdravie. Pre svoje účinky sa nehodí pre deti a pre tehotné a dojčiace ženy. 

Vňať sa zbiera na začiatku kvetu. Ak sa bylina ihneď nepoužíva, je nutné ju rýchlo usušiť, a to pri teplote do 40 °C, inak rýchlo degraduje a začínajú v nej fermentatívne pochody. Skladovať sa táto bylina musí starostlivo, inak ľahko plesnie. 

O lastovičníkovi väčšom sa píše v historických herbároch naozaj rozsiahle. Táto bylina sa kedysi používala na všemožné neduhy, počínajúc boliacim zubom a končiac morom. V minulosti boli rozoznávané dva druhy lastovičníka – väčší a menší (neboli roupové korenie – teda orsej jarný). Dnes je v rode lastovičníkov už iba jeden druh, a to nami opisovaný lastovičník väčší. Ďalší zmätok sa objavil pri opisovaní gréckeho slova chelidone (hirundine – od lastovičky), ktoré alchymisti aj lekárnici písali chelidonie – už spomínaný „nebeský dar".