Rodina zlatobýľov je taxonomicky veľmi ťažká. Rozoznávame asi 120–130 druhov, rastúcich väčšinou v Severnej Amerike, zvlášť v monzúnovej oblasti vo východnej časti. V Eurázii rastie niekoľko pôvodných druhov. U nás môžeme naraziť predovšetkým na dva poddruhy zlatobyle obyčajnej – zlatobyľ obyčajná pravá a zlatobyľ obyčajná alpínska. V starších herbároch sa stretávame aj s názvom „celík zlatobyle", ktorý sa dnes oficiálne už nepoužíva. Zlatobyľ je včelárskou rastlinou a kedysi sa z kvetov získavalo žlté farbivo.

Trvalá bylina so žltými kvietkami

Ide o trvalú bylinu, ktorá dosahuje výšky až jedného metra. Oddenok má krátky, valcovitý, šikmý až vodorovný, tmavo hnedej farby. Pri zemi vyrastajú z lodyhy 1–3 listové ružice. Lodyha je priama, hore ryhovaná, zelená.

Listy bývajú svojím tvarom a odevom pomerne variabilné. Lodyhové listy sú eliptického až kopijovitého tvaru, dlhé do 25 centimetrov a široké až 6 centimetrov, hrubo zubaté, z oboch strán chlpaté.

Krátko stopkaté úbory sú usporiadané do bohato latovitého súkvetia. Obálkové listeňe sa strešovite kryjú, sú krátko zašpičatené. Žlté úbory tvoria okrajové jazykovité kvety a trubkovité kvety uprostred. Plody sú svetlo hnedé nažky. Kvitne od júla do septembra.

Nájdeme ju po celej Európe

Vyskytuje sa takmer v celej Európe. Chýba na Islande, Sicílii a Kréte. Na severe zasahuje na pobrežie Škandinávie, rastie v južnej stredozemnej časti severozápadnej Afriky v Maroku a Alžírsku. Ostrovčekovite sa vyskytuje v Malej Ázii, na západnej Sibíri, v Zakaukazsku a na juhozápadnom úpätí Himalájí.

U nás rastie roztratene, najhojnejšie v podhorskom stupni. V najvyšších polohách je nominálny poddruh zastúpený zlatobylou alpínskou alebo prechodnými formami k tomuto poddruhu. Ťažisko výskytu je od 300 do 800 metrov.

Darí sa mu na krovinových a slnečných svahoch, okolo skál, v svetlejších a suchších lesoch. Má rada polotieň a stredne vlhké humózne, silikátové pôdy, nie príliš bohaté na živiny. Často sa vyskytuje v borových dubinách, v boroch, v metlicových jedlinách, na acidofilných pastvinách a trávnatých vresoviskách.

Kvitnúca vňať aj oddenok sa využívali vnútorne aj navonok

V liečiteľstve a vo farmácii sa používa kvitnúca vňať a oddenok. Užívajú sa čaje, odvary a tinktúry (najúčinnejšia forma). Jeho latinský rodový názov Solidago znamená v preklade „celostná liečba". V stredovekých herbároch bola zlatobyľ známa pod názvom hadí alebo vysoký traňk. Podľa Mattioliho sa táto bylina používala na vonkajšie potieranie rán a vredov, tiež na kloktanie ústnej dutiny. Vnútorne sa potom používal odvar v červenom trpkom víne, čo vraj pomáhalo na hnačky a vnútorné úrazy.

Kvety sú veľmi chúlostivé, preto sa sušia rýchlo a starostlivo sa uchovávajú v suchu

Rastlinu zbierame za pekného počasia v čase kvetu. Po odkvitnutí totiž v nej klesá obsah silice. Obsah saponínov zase závisí od miesta rastu a od dennej doby zberu. Výrazne vyšší obsah majú rastliny rastúce v tieni. Zostrihávame hornú časť lodýh, vňať potom v malých zväzkoch sušíme v tieni. Umelá teplota pri sušení v sušičke by nemala prekračovať 40 °C.

Z rezanej drogy pripravujeme čaj (jedna lyžica na dva šálky vriacej vody), ktorý pijeme po vychladnutí a precedení dvakrát až trikrát denne vždy medzi jedlami. Navonok sa používa odvar (rovnaké množstvo drogy, trojminútový var), na oplachovanie a kloktanie.

Obsah účinných látok

• hemolyticky účinné saponíny
• triesloviny katechinového typu
• flavonoidy (kvercetín, rutín, astragalín)
• silice
• horčiny
• kyselina nikotínová, kávová, chlorogénová, škoricová