Femina happy 45+

Chvíľu sme hovorili o zdravotných problémoch a aké bylinky by jej uľavili, ale náš rozhovor sa začal pomaly stáčať…Nakoniec mi rozprávala svoj životný príbeh.

Táto úžasná pani sa narodila medzi vojnami do rodiny, ktorá mala trochu majetku, ale najmä do RODINY, ktorá bola súdržná, držala spolu v časoch dobrých aj zlých.

Rozprávala mi o tom, ako mala láskaví rodičia a otecka, ktorý si vždy vedel poradiť, a nikdy rodinu nenechal „na holičkách". Ani v ťažkých časoch, keď im po vojne v päťdesiatych rokoch komunisti všetko vzali. Odovzdávali nielen nehnuteľný majetok, ale aj svoje peňaženky, dámy kabelky a všetko prádlo a oblečenie. Zostalo im len to, čo mali na sebe. Otecko potom musel zadarmo pracovať…

Pani Evička všetko rozprávala, ale z jej príbehu neboli ani trochu cítiť pocity krívd, nenávisti, ublíženia. Všetko brala tak, že im to život tak dal a zasa vzal. Čo však veľmi zdôraznila bola rodina a jej úloha. V týchto veľmi ťažkých časoch im práve rodina pomohla. Jeden brat ich zadarmo ubytoval, ďalší brat im vozil jedlo, mamička s oteckom si pomáhali…jednoducho rodina fungovala tak, ako to má byť.

Láskavá Evička potom rovnakú rodinu vytvorila so svojím mužom pre svoje deti. Jej muž bol renomovaný lekár, ktorý veľmi podporoval prírodné formy liečby a sám praktizoval pulzovú diagnostiku a akupunktúru, aj keď pracoval ako klasický lekár a prednosta. V tej dobe to ešte nikomu veľmi nevadilo. V tej dobe sme totiž nežili pod diktátom farmaceutických firiem a ich rôznych lobby, ktoré vytvárajú v spoločnosti dojem, že všetko, čo nie je farmácia, chémia a „klasická medicína", je šarlatánstvo a je nutné s tým skoncovať.

Keď som sa večer vracala domov, bol vo mne stále ten zvláštny a zároveň milý pocit vyvolaný stretnutím s Evičkou. Uvedomila som si, ako sami seba okrádame o ten úžasný pocit rodinnej súdržnosti a pomoci. Všetky tie páry, ktoré majú deti a nie sú oddané vlastne netvorí rodinu. Ako spoločnosť sa postupne rozpadáme na menšie a menšie čiastočky, až postupne každý zostane sám. Veľké rodinné celky, celky, ktoré spolupracujú a pomáhajú si už vlastne neexistujú, alebo sú len výnimočné.

A tak si kladiem otázku, keď príde nejaký veľký problém, tlak, nešťastie, kto alebo čo ho lepšie ustojí? Homogénny celok, ktorý spolupracuje alebo osamelý jednotlivec? Aký príklad dávame deťom?